V jednej z mojich predchádzajúcich prác som pripravovala publikáciu, na úvod ktorej som skúsila získať príhovor ministra príslušného rezortu. Keďže som ako zamestnanec príspevkovej organizácie mala určitú predstavu o zložitosti interných procesov v štátnej správe, nechala som si kráľovskú časovú rezervu a zavolala som hovorcovi 6 týždňov pred tlačou časopisu. Ten s dodaním úvodníka ministra súhlasil, popýtal sa ma na podrobnosti témy aj obsahu publikácie, všetko dostal obratom aj mailom.
Týždeň sa zdalo všetko fajn, kým mi nezavolal sekčný šéf, že práve dostal pokyn napísať akýsi text pre mňa a čo presnejšie si pod tým má predstaviť. Vysvetlila som mu podrobnosti a rovnaký mail s podkladmi išiel aj jemu. Znepokojene volám hovorcovi, text vraj on osobne zrovna začína písať, bol odcestovaný.
Týždeň a pol ticho, časopis mám už celý zamašličkovaný, čakám len s jedinou stránkou, keď mi volá ministerské číslo s inou klapkou. Šéfka odboru. Že je v koncoch, dostala akurát čosi napísať, nemá poňatia, ako a o čom presnejšie. Zopakujem jej zopakované, prepošlem preposlané, neveriac, že sa s písaním pár prívetivých slov ministra ešte nezačalo. Volám hovorcovi, dozvedám sa, že na texte „priebežne pracuje“.
O týždeň rovnaký scenár – vedúca oddelenia. Po zaslaní podkladov už štvrtému človeku z ministerstva volám hovorcovi. Pevným hlasom mi oznámi, že text vraj už má hotový, no odsúhlasuje sa. Mám tušenie, že to asi nebude úplne tak ?
O ďalší týždeň volá referentka z toho oddelenia v stave najvyššej paniky, že dostala písať akýsi ministrov prejav a netuší, čo si s tým počať. Ale že si na mňa spomenula a vie, že dobre píšem a sú to „také moje témy“, či by som nehelfla a ten úvodník nenapísala ja. Myslím, že nemala poňatia, že som písanie toho úvodníka iniciovala vlastne ja. Radšej to nezisťovala, mala som čo robiť s lapaním po dychu a zachovaním si zvyškov vlastnej integrity. Krásny paradox. Po párminútovom smiechu cez slzy nad prázdnym textovým dokumentom si poviem, že mojím vlastným napísaním úvodníka bude konečne večný zenbudhistický kolobeh práce uzavretý – taký príznačný pre organizácie, kde je veľa manažérov a málo tých, ktorí by veci realizovali. Do hodiny mám úvodník hotový a teším sa, že stíham s číslom do tlače. Lenže to by bolo príliš jednoduché.
Zabudla som, že po uzavretí mystického kruhu dokonalosti sa smer krúženia otočí a teraz treba absolvovať opačný postup. Referentka nechá úvodník pár dní odležať, aby bolo zrejmé, ako sa s písaním zložito vysporiadala, a hrdo ho pošle vedúcej oddelenia. Tá si nechá svoj čas na to, aby ho ako vlastné dielo posunula šéfke odboru. Opäť týždňový prestoj a šéfka odboru sa blysne pred šéfom sekcie chutnučkým úvodníkom. Šéf sekcie sa naň hneď do dvoch týždňov mrkne a spokojný s tým, ako pekne ho napísal, ho preposiela hovorcovi, ktorý po pár dňoch neváha a posiela mi vyšperkovaný úvodník ministra. Úvodník, ktorý vie chytiť za srdce, no zároveň naznačuje cestu z nastolených problémov, poukazuje na neochvejnú neoblomnosť pri riešení týchto úloh a na záver bodro podnieti verejnosť k súčinnosti. Slza v oku.
Text mi prišiel bez jedinej zmeny presne tak, ako som ho pred 5 týždňami napísala a pred 10 týždňami zadala kompetentnému na tlačovom oddelení. S vydaním časopisu sa čakalo viac než dva mesiace kvôli pár vetám, ktoré som si sama napísala za hodinu. Štátna správa v praxi.
Dá z toho von?